Po stopách spisovateľov - literárne domy

Autor: Ján Mihalík | 29.3.2017 o 14:38 | Karma článku: 1,96 | Prečítané:  121x

Pretože bývam v Lisabone, začnem práve tu. Portugalci majú cit pre okázalosť a asi aj preto dom, ako pocta jednému z najslávnejších spisovateľov, je v centre hlavného mesta. Zaujímavá architektúra venovaná zaujímavému človeku.

Pamätám sa, ako ma v roku 2013 jeho meno prekvapilo. Bol som práve v Štokholme a večer som chcel na hostely začať nezáväznú konverzáciu.

„Čo to čítaš?“

Otočila ku mne obálku knihy:

„Saramago – Slepota - poznáš?“

"Nie" Začalo to nejak takto.

Nepoznal som ho. O tomto velikánovi svetovej literatúri slovenské čítanky mlčia. Pred nejakými dvadsiatimi rokmi bol ocenený Nobelovou cenou a potom zomrel.

Vyčítali mu jeho komunistické zmýšľanie, ktoré, aspoň podľa mňa, bolo prekryté humanistickým posolstvom jeho kníh, predovšetkým knihou Slepota.

Potom som od neho prečítal ešte Kaina (Kain) a v poslednej dobe Dvojníkov. Všetke tri knihy boli veľmi rozdielne a postihovali odlišné spoločenské problémy. Zároveň všetky tri sa oplatí prečítať si.

Chcel som však o inom:

V centre Lisabonu stojí Casa do Bicos – dom, ktorý každého zaujme fasadou – malé pyramídy vystupujúce do ulice (na fotke).

Zvedavému človeku hneď napadne, čo je vo vnútri. Dom stojí na pozostatkoch rímskych stavieb, ktoré sú častočne odkryté. Na poschodí knihy a fotografie ilustrujú život jedneho z najlepších portugalskych spisovateľov. Bohužiaľ, len minimum informácii je v angličtine – ale aj z toho mála sa dá pochopiť posolstvo jeho diela. Lepšie je to s krátkymi filmami, ktoré prezentujú jeho myšlienky, tie sú aspoň s titulkami.

Na najvyššom poschodí je po jednom kuse z každej z jeho kníh a ich preklady. Vzorne naaranžované v policiach ukazujú svoje obálky. Nestratili sme sa. Slovenský preklad je hneď naproti vstupu do miestnosti (na fotke). Na projekci sa opakuje inscenácia jeho Listu Jozefíne, mojej (jeho) starej mame, ktorý neskutočne citlivo zachytáva generačný rozdiel a zároveň aj pochopenie a lásku. https://www.josesaramago.org/a-letter-to-josefa-my-grandmother/

Páči sa mi, že ten dom žije: na schodoch a v miestnostiach sa stretávajú mladí a starší ľudia, ktorí sem prišli za Saramagom, alebo len tak zo zvedavosti, čo sa vo vnútri skrýva. Aspoň z jedného rozhovoru som však pochopil, že návšteva tohto miesta bola jedným z dôležitých bodov výletu do Lisabonu. Trúfam si povedať, že za povšimnutie stoji aj vnútorná architektúra budovy, kedy miestnosti nie sú na jednotlivých poschodiach, ale poprepájané schodmi ležia v rôznych úrovniach.

Napadlo ma, že by som takto mohol zbierať inšpirácie až raz aj mi budeme mať spisovateľa ovenčeného Nobelovou cenou (na koniec to nemusí byť len spisovateľ). Trochu mi to u nás chýba  – pamätník veľkému človeku: na ktorého by sme mohli byť hrdí a u ktorého by sme vždy načerpali také dobre premyslené myšlienky. Nájde sa niekto taký? Aby sme tam chodili nie z donútenia, ale z hrdosti a ... Viem, mali sme Hviezdoslava, Kukučina, Cígera-Hronského,... niekedy sa u nich zastavím, ale nabudúce o James Joice(ovi) a Dubline.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Najmladší pivovar na Slovensku má rozlohu dvojizbového bytu

Najmenší, najdlhšie budovaný a najlacnejší. Rodinný mikropivovar Hudák si môže pripísať hneď niekoľko naj.

KOMENTÁRE

Z celého sveta: Ako sa karikaturisti smiali z Donalda Trumpa

Karikatúry Trumpa z celého sveta.


Už ste čítali?