reklama

Nenechávajme ľudí zomierať (na ulici)

Bezútešný pocit z Popradu, kde som bol svedkom ľudskej nevšímavosti, alibizmu, strachu a ešte všeličoho iného. O umieraní na autobusovej stanici, ktoré našťastie neskončilo smrťou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)

24. januára. 2016, 11:45, autobusová stanica Poprad - Práve ma sem doviezol autobus zo Starého Smokovca. Bol som si na chvíľu vychutnať tatranskú zimu. Výstup na Térryho chatu bude na dlho patriť medzi top zážitky a lyžovačka na Solisku bola super až na tú cenu a pár rizikových ľudí motajúcich sa po zjazdovke.

11:47 - vchádzam do vestibulu autobusáku. Hneď si všimnem, že na zemi uprostred haly vedľa stánku leží muž. Asi 40 rokov. Leží, no skôr leží ako sedí, ale nie je to jednoznačné. 'Asi je opitý' - pomyslím si a snažím sa si ho nevšímať. Na koniec, nikto z ľudí motajúcich sa po vestibule si ho nevšíma. S kamarátom čakáme na autobus, ktorý ho odvezie do Brna. Nedá mi to. Pozriem sa ešte raz na chlapa. Leží dosť neprirodzene. Opilec si väčšinou ľahne tak, aby mu to bolo aspoň trochu pohodlné. Odložím batoh a lyže a idem sa pozrieť na chlapa bližie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

11:50 - "Pane! Stalo sa Vám niečo!" Zopakujem to asi trikrát stojac nad ním. Je celkom slušne oblečený. Na bezdomovca nevyzerá. Šťuchnem ho do nohy. Nič. Potrasiem mu rukou. Nič. Má tak zvláštne pootvorené oči, akoby sa pozeral, ale nič nevnímal. Uhm. To nebude len tak. Žiadna fľaša naokolo, žiadne zvratky. Cez rozopnutú bundu vidím odhalenú časť hrudníka. Pravidelne sa dvíha.

11:55 - Vytočím 155. Stále mam na mysli, že kamarátovi ide o pár minút autobus a chcem sa s nim rozlúčiť. Prekvapilo ma, ako pani, alebo podľa hlasu skôr slečna, kladie prirodzené, zmysluplné a pohotové otázky. Kde sme, čo sa stalo, či toho pána poznám... Snažím sa byť tiež stručný a pri tom výstižný, ale uvedomujem si, že vravím aj niečo na viac. Zase kontrolujem, či dýcha. Jednak to vidím a potom sa snažim k pánovi priblížiť a overiť si sluchom alebo na koži, či je to skutočne tak. Už som si takmer istý, že je to hlboké bezvedomie. Celý telefonát netrvá ani minútu a je vcelku príjemný. Končí tým, že posiela záchranku. Akurát v čas, kamarátovi, už ide autobus, tak sa s nim ešte stihnem rozlúčiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

11:58 - Pani, ktorá to celé sleduje sa ma pýta, či je mrtvý. Ubezpečujem ju, že zatiaľ mrtvý nie je. Vraví, že tu takto leží už dlhšie a prv dokonca skôr sedel ako ležal. "No," - ešte jej poviem, že záchranka, by mala zachvíľu prísť. Občas sa ešte na pána pozriem.

12:03 - Záchranka je pred vestibulom. Vystupujú z nej traja muži. Jeden starší, tipujem lekár, a dvaja mladí chalani. Ukazujem im, kde leží človek. Idú k nemu. Skúšajú to isté, čo som na neho skúšal ja, ale v zrýchlenom tempe. Položia ho úplne na zem, potiahnu trochu od steny, aby mali okolo neho všetci dosť miesta. Všetko má pod kontrolou ten najstarší. Pýta sa ma ešte, či som videl, ako sa to celé prihodilo. "Nie, už tu tak ležal a myslím, že už nejakú dobu...". "Dobre". Dávajú mu dole bundu, aby mu jeden zo záchranárov mohol zmerať tlak krvi. "Systolický 90". Myslím, že je to horný a v tom prípade je to určite málo. Druhý záchranár na druhej ruke picha mužovi čosi do prstov. Myslím, že mu merá glukózu. Pán sa málinko preberá a veľmi slabo sa pýta, či ešte žije. Lekár ho osloví skutočne príjemným hlasom a skúša z neho dostať nejaké informácie: ako sa volá, či berie nejaké lieky, ... a muž mu na niečo odpovie, vždy však veľmi slabo a akoby chcel zase zavrieť oči a "spať". Lekár ho zľahka pohladí a vraví mu, že bude dobre. Niečo mu ešte vpichujú do žily.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prácu záchranárov sledujú asi ďalší 5 ľudia vrátane mňa. Sám som prekvapený, ako im to pekne ide a vravím si, že je dobre, že som ich zavolal. Inak by tam muž ležal možno dodnes, pretože by sa okoloidúci báli, či nie je opitý, chorý, alebo dokonca mrtvý.

Niekedy stačí naozaj málo a človeku to môže zachrániť život. Napríklad iba vytočiť číslo 155 a prácu nechať na odborníkov. Potom som si uvedomil, či by som sa pustil do resuscitácie, keby muž nedýchal. Asi áno. Síce by mi asi trochu trvalo, kým by som sa rozhýbal, ale asi by som presvedčil sám seba, že to zvládnem.

Proti nevšímavosti!

Ján Mihalík

Ján Mihalík

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Srdcové témy: životné prostredie, neziskové činnosti, ľudské práva, dobrodružné spoznávanie sveta. Venujem sa financovaniu a manažmentu vedy. Zoznam autorových rubrík:  HumenéNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu